Niekedy to jednoducho prekvapí. Postupne sa potápali hlbinami vášho vlastného vedomia, ešte pár dní a úplne by ste ich vytesnili z hlavy. IF THESE TREES COULD TALK to však nezabalili a v relatívnej tichosti si vydávajú nový materiál.

Môžeme povedať, že zo všetkých subžánrov rock´n´rollu sa „ten ich“ vyčerpal azda najrýchlejšie. Štvrtá nahrávka Američanov nás v tomto... ehm, fakte skutočne len utvrdzuje – herný prejav nedoznal žiadne zmeny a dobre zorientovaného súpera na druhej strane kábla nemôže prekvapiť. Kto si však spokojne vrnel minule aj predminule a ešte raz predtým, ten nemá čo stratiť. Mladá partička je stále subjektívne v úzkom okruhu vedúcom post-rockový front na plavbe do neznáma.

Amíci z Ohia sú vôbec pozoruhodný úkaz. Keď to raz za tri-štyri roky na nich príde a uľavia si, je z toho materiál nijak nerozširujúci žánrové lúky a háje. Napriek tomu poslucháč vždy opráši spomienky na to príjemné pred pár rokmi a skonštatuje, že to ich náladové zízanie do neznáma cez okennú tabuľu mu veru chýbalo - nie každý vie čumieť tak zádumčivo i pozitivisticky zároveň.

Títo predovšetkým veria tomu, čo robia. Z rieky, do ktorej sa druhýkrát nevstupuje, štvrtýkrát vezmú všetky príznačné žánrové premisy, vďaka ktorým 99% ľudí a tri štvrtiny metlákov pri post-rocku neobsedia ani 30 sekúnd. Nevymýšľajú nič prevratné, len sa snažia najtypickejšej tvári tohto zvláštneho žánru vrátiť dôstojnosť, svedomito z nej oberú väčšiu časť vaty a troma gitarami ten použiteľný zvyšok nádherne zafarbia. Vdýchnu život banálnym tónom, dušu rozsiahlym náladovým plochám a dajú zmysel aj nie vždy cenenej repetitívnosti.

Ako vždy, ich najsilnejšou zbraňou je náladotvornosť. Počúvate muziku ideálnu ako farbistý podkres pre scénické chvíľky za volantom či na bicykli. Zároveň je špecifická melodika tak trochu únikom do iného sveta a dáva na chvíľu zabudnúť na ten náš.

Aranžérsky si to chlapci opäť dobre premysleli – medzi mnohostrunné mračná sonických búrok často prenikajú lúče milosrdných melódií a dá sa povedať, že subtílnejšia poloha aktuálne sedí „Stromčekom“ viac. Dychvyrážajúce scenérie kreslí v hlave nežne pohládzajúca „The Swallowing Teeth“, na bahnité dno vlastnej duše sa pozeráme v melancholickej ťažobe „The Here And Hereafter“, na ktorú zasa v „Iron Glacier“ nadviaže jeden z najlepších post-rockových riffov vôbec. Dunivá artiléria bicích o pár sekúnd ohlušujúco spustí obrovskú ľadovú kryhu do mrazivého oceána. Kompozične „najambicióznejšiou“ a sujetovo najbohatšou sa jednoznačne ukazuje epická „Earth Crawler“, ktorý vykazuje snáď až progresívne – metalové parametre.

IF THESE TREES COULD TALK aj na štvrtom albume robia to, čo sa im vždy darilo najlepšie – kreslia prírodné scenérie a hrajú sa s atmosférou skoro až filmových parametrov. Objavovať ich svet je opäť vzrušujúce a napriek tomu, že na rozvoj svojej škatuľky rezignovali, nenudia. V rámci post-rocku sa stali „pesničkármi“, rozprávačmi bez jediného slova a posúvanie hraníc nechali iným. Uspokoja sa so skladaním duševne povznášajúcej muziky. Verím, že to podobne dopadne aj nabudúce.